Jantárové srdce (9)

9. listopadu 2014 v 21:18 | Broskynka
Boli časy, keď tento svet fungoval tak, ako mal. Riadil sa osudom, kráčal po predurčenej ceste a ľudia žili šťastné a naplnené životy. Všetko bolo dopredu dané, i keď o tom obyčajný ľudia ani len netušili. Vôbec si neuvedomovali krásu vyšliapaných chodníčkov, po ktorých celý život chodili. Neuvedomovali si, aké majú šťastie, že je ich miesto na tejto krásnej planéte dané, a že oň nemusia bojovať. Ale priam najúžasnejšie bolo, že si to vôbec nepotrebovali uvedomovať. Žili tak, ako mali, umierali vtedy, kedy mali. To bola tá najväčšia krása.
Plynuli roky. Králi žili dlhé životy, vládli, a keď nastal ich okamih umierali. Kráľovné rodili deti a potom, keď im čas položil ohlodanú ruku na plece, i ony sa pobrali na krídlach smrti ďalej. Prvorodený, ktorý vždy dostával do vienka spravodlivú a čistú dušu, vládol v súlade s vesmírom, a preto sa celý svet uberal správnym smerom.
Ľuďom sa dobre žilo, bolesť bolela, ale nebola priveľmi krutá, strach nebol hlboký, mysle neboli tak stratené.
Lenže potom... potom sa narodil on.
Pani Pipsy sa odmlčí. Pohľad uprie niekde za Colina. Akoby hľadala tie pekné časy, ktoré sú dávno len hmlistým snom.
Colin prejde k nej a pomaly ju pohladí po čiernej srsti. Vie, že to nemá rada, ale cíti, že pre tento jediný raz má urobiť výnimku.
Pred chvíľou sa konečne vrátil do izby po tom vyčerpávajúcom rituáli. V mysli mal väčší chaos než predtým, ale vedel, že sa rozuzlenie blíži. A tak sa spýtal pani Pipsy, kto je Lord Ambrose.
Mačka ma poddá tomu dotyku, hlavu mu vtlačí do dlane, aby ju poškrabkal aj za ušami. Mäkkosť jej chĺpkov mu príjemne pošteklí dlaň.
Prestaň, vieš, že to neznášam.
Povie nepresvedčivo a neochotne sa odtrhne od toho potešenia. Hrdosť je však pre ňu dôležitejšia, nechce vyzerať ako obyčajné zviera.
"Raz za čas by si sa mohla premôcť, mám rád, keď sa môžem dotýkať tvojho kožúšku." povie Colin, ale ustúpi od nej, aby si sadol do kresla. Ospravedlnenie jej poskytol, ak bude chcieť, môže k nemu prísť bez toho, aby sa cítila hlúpo.
Pani Pipsy prižmúri oči. Colin je veľmi ľahko čitateľný, je jasné, o čo mu ide. Ale... istým spôsobom je to veľmi milé.
"Môžeš pokračovať?" vráti sa Colin k príbehu, na ktorý čakal tak dlho. Pani Pipsy prikývne a pomaly nadviaže na predchádzajúce rozprávanie...
Náš terajší kráľ Cindeigh je prvorodeným synom kráľovnej Erlethee. Keď sa narodil, bolo to požehnaním pre všetkých, pretože kráľovná dlho nemohla mať deti a ľudia sa začínali báť, že jej lono navždy zostane prázdne.
Dva roky po tej radostnej udalosti kráľovná porodila druhého syna. Dala mu meno Ambrose.
To boli najkrajšie roky kraľovania, pretože ju všetci úprimne uctievali a milovali. Dala im svetlú budúcnosť a oni sa z toho veľmi tešili. Nielenže mali svojho budúceho kráľa, mali i jeho brata, ochrancu, ktorý mal byť jeho pravou rukou. Mal ho chrániť, pomáhať mu a odľahčiť jeho ramená od toľkých povinností spojených s vládnutím.
Lenže...
"Niečo sa pokazilo."
Všetko sa pokazilo.
Ambrose sa nevedel zmieriť s tým, že je ten druhý, a keď Cindeigh vo svojich dvadsiatich rokoch zasadol na trón, jeho závisť to ešte zhoršilo. Už to nevedel zniesť. Rozhodol sa všetko zmeniť, vzbúril sa. Ale ako druhorodený zdedil po rodičoch len malú časť mágie, a preto nemohol svojho brata poraziť. Aspoň tak to malo byť.
Ambrose bol ale iný ako väčšina ľudí. Odmietol sa vzdať, chcel vyhrať za každú cenu.
Čarodejníci, radcovia kráľa, sa začínali obávať, ale nik im nevenoval pozornosť. Neexistoval spôsob, akým by ich mohol obyčajný druhoradý čarodejník poraziť...
Colin... veľmi sa vtedy zmýlili. A tá chyba stála život množstvo ľudí.
Ambrose ten spôsob našiel. Jednej tichej noci, keď bol mladý kráľ Cindeigh s matkou vo vzdialenom meste aj so všetkými svojimi čarodejníkmi, zabil vlastného otca a zjedol jeho srdce.
Vraví sa, že ho jedol surové, a že bolo ešte teplé. Magická iskra, ktorá v ňom bola ukrytá, sa dostala do jeho rúk.
Ušiel, skrýval sa, mocnel... Stal sa z neho netvor. Zosilnel tak veľmi, že ho už nedokázali zastaviť. Začali ho volať Lord, akoby sa snáď z neho stalo niečo viac.
Vypukla vojna. Zlosynovia sa pre ním klaňali, jeho armáda silnela, každým dňom sa peklo, ktoré nastalo, rozširovalo ďalej a ďalej...
Veľa ľudí zomrelo.
Každý, kto sa mu postavil do cesty, každý, kto sa mu nepáčil, každý, kto sa k nemu nechcel pridať...
"Čo sa stalo potom?" spýta sa Colin napäto. Je úplne biely, pery sa mu začínajú chvieť, modrajú od zimy, čo mu zaplavuje vnútro.
Si v poriadku? Nevyzeráš dobre.
"Nič mi nie je, prosím, len pokračuj..."
Pani Pipsy sa naňho nerozhodne pozrie, ale napokon mu vyhovie. Nevidí dôvod, prečo by mu to nepovedala, keď ho to tak veľmi zaujíma.
Traja najsilnejší čarodejníci sa spolu s kráľovnou obetovali. Uzavreli svoje magické iskry do čírej vody, ktorú kráľ vypil. Medzi ľuďmi koluje zvesť, že pritom plakal ako malé dieťa.
Bola to tvrdá skúška, ale Cindeigh nakoniec Lorda Ambrosa zabil. Vďačíme mu za to, že sa konečne medzi ľudí vracia mier. Ešte nepochytali všetkých jeho oddaných prisluhovačov, ale časom sa mu to podarí. A potom sa konečne ľudstvo navráti na cestu, z ktorej podľa osudu nikdy nemalo zísť.
Colin vyskočí na rovné nohy. Srdce sa mu rozbúcha, akoby mu chcelo vyskočiť z tela a tváriť sa, že mu nepatrí. Začne nervózne chodiť po izbe.
Dva kroky, otočka,
dva kroky, otočka,
dva kroky, otočka,
dva kroky, otočka,
dva kroky, otočka,
dva kroky, otočka....
Možno hľadá utešenie v tom jednoduchom pohybe, možno sa snaží zvrátiť myseľ z cesty, po ktorej sa rozbehla.
Lord Ambrose, tajomný cudzinec, muž z jeho snov, princ, pán zlosynov, zradca, zviera, vrah, tyran, monštrum... a on ho má zachrániť?!
Bezradne zastaví, uštvaný pohľad uprie do mačacích očí.
"Keby som ti teraz povedal, že Lord Ambrose nie je mŕtvy, a že ja som ten, ktorý ho môže zachrániť... keby, keby sa ukázalo, že to on ma volá tými znameniami, čo..." zlomí sa mu hlas. Nevládze už viac hovoriť! Ani slovo.
Colin, o čom to hovoríš? Také niečo nie je možné!
"Si si tým istá?"
Pani Pipsy prehltne zžieravú otázku, či ju vôbec, doriti, počúval a skutočne sa nad tým zamyslí. Lord Ambrose bol až neskutočne silný, ak teda môže veriť všetkým tým príbehom, ktoré ako malá často počúvala. Ak by naozaj vládol toľkou mocou, možno by ho ani kráľ Cindeigh s mágiou jeho matky, nemusel zabiť. Ak jeho sila stačila len na zakliatie, ak ho len uväznil, potom...
Colin, musíš mi povedať všetko, čo vieš. Toto nie je niečo, čo by sme mohli len tak zvládnuť. Je to väčšie, ako si dokážeš predstaviť.
Úbohý chlapec sa zvezie do mäkkého kresla. S očami pripichnutými na spletitom vzore huňatého koberca začne rozprávať. Snaží sa nič nevynechať, aby jeho malá priateľka bola v úplnom obraze.
Doriti.
Reaguje Pani Pipsy na jeho príbeh. Ona vedela, že jej prinesie len problémy! Vravela Bylinkárke, aby ho nechali na tej pláži, aby sa oňho nestarali, ale ona nie! Ona sa skrátka musela riadiť tými hlúpymi poverami, sprostým osudom!
Frustrovane zaprská. Dobre. Musí sa upokojiť. Ešte nie je nič stratené. Ak prestane šalieť, môže ich z toho dostať.
Podobne ako Colin pred chvíľou aj ona začne chodiť hore dolu po prepychovej izbe.
Hneď ako sa naskytne príležitosť, odtiaľto vypadneme. Pamätám si cestu, takže to nebude problém. Ukryjeme sa k mojej známej v piesočnej doline, tam nás tak ľahko nenájdu.
Povie po chvíli ticha. V hlave sa jej rodí plán úteku, i keď značne nepremyslený. Na tom však teraz nezáleží. Musia konať rýchlo, niet času na váhanie.
"Ja... ja si to celé musím premyslieť."
Pani Pipsy strnie na mieste. Neveriacky sa naňho zahľadí. To úplne zošalel?
Zbláznil si sa? Nad čím chceš uvažovať?! Ak teraz neodídeme, možno už nebudeme mať kedy! A ak s nimi zostaneš, vyslobodia toho netvora a on začne znova besniť! Nebudú sa ťa pýtať, či chceš! Jednoducho ťa donútia! Oni dobre vedia ako!
Ak zostaneš... Ľudia budú umierať! Tvojou vinou Colin! Len tvojou!
"Ja vôbec neviem, čo sa to tu deje! Pre teba je to jednoduché, ty aspoň vieš, o čom to celé je. Ale pre mňa to vôbec nedáva zmysel! Je to, akoby som čítal nejakú knihu, ktorej ani poriadne nerozumiem! Dej sa odvíja a ja vôbec nemôžem zasiahnuť!
Prišiel som sa sem oslobodiť a popri tom nerobím nič iné, len padám a padám do akéhosi smradľavého bahna!
Dnes tu zostávam. Potrebujem aspoň trochu času, aby som to strávil. Potom sa rozhodnem, čo ďalej."
Plač má na krajíčku. Modrasté pery zovrie do úzkej priamky. Chvejú sa mu a on to nedokáže zastaviť. Akoby už nebol pánom ani vlastného tela, nielen života.
Pani Pipsy je však nemilosrdná. Nemá čas na psychické zrútenia. Ak si Colin nechce uvedomiť, do akých sračiek sa spolu dostali, v poriadku, ale ona sa nebude prizerať, ako sa stávajú prekliatím ďalších pokolení!
Musíme odísť hneď! Nebudem čakať, kým sa rozhodnú priviazať ťa na reťaz, aby si im náhodou neušiel.
"Je to môj život."
Ale ovplyvňuješ životy ďalších ľudí!
"Je to môj život! Ja sa rozhodnem, čo ďalej!"
Vôbec nevieš, s čím si zahrávaš.
Ráno je voňajúce po škoricových lievancoch, teplej káve a nezvyčajnom zhone.
Jedáleň z fialového skla je sama osebe synonymom luxusu a tvrdej krehkosti, ale prítomnosť majiteľky domu odetej v bielom kimone s modro-zelenými pávími perami krásu miesta ešte zvýrazňuje. Strieborné ihlice rafinovane vpletené v dlhých hnedých vlasoch zopnutých na temene hlavy, zdobia modré perly, ktoré na dlhých strieborných retiazkach visia z účesu až na poodhalené ramená.
Sandále z tyrkysového skla s remienkami z tenulinkých retiazok obopínajú úzke členky, ktoré každým krokom ovinie lesklá kĺzavá látka honosného odevu. Kimono už už vyzerá, akoby chcelo z dokonalých ramien skĺznuť, a predsa sa ani len nepohne.
"Colin, poriadne sa najedz, čaká nás dlhá cesta." jemne sa dotkne jeho ramena. Sadne si na stoličku vedľa neho, zrazu plná nehy a starostlivosti. Bože, aké je to len desivé. Snáď horšie, ako keď sa naňho pozerala ako na chutné predjedlo.
Aspoňže Stone sa neprestal tváriť tak nepreniknuteľne. Keby aj on začal byť milý, asi by sa zbláznil. Akoby veľký muž dokázal vycítiť, že o ňom premýšľa, zdvihne tvár od svojho taniera a prehovorí:
"Pôjdeme najskôr do mesta a odtiaľ už rovno do Elegického lesa." Hodí si do úst posledný kúsok mandľovej paštéty a napije sa tuhej čiernej kávy.
"Súhlasím s tebou, chlapče." prikývne čarodejnica, odpije z pohára čerstvej pomarančovej šťavy malý dúšok, a potom sa spýta:
"Koľko dní pôjdeme cez les, kým prídeme k Stromu?"
"Tri."
"Počítaš, že nás niekto bude zdržiavať?"
"Vždy sa môže stať, že nás objavia biely čarodeji, ale ak na seba nebudeme upozorňovať, mali by sme vyviaznuť bez problémov."
"Snáď bude stáť Šťastena na našej strane."
Colin pomaly prežúva lievanec, ktorý preňho nemá žiadnu chuť. Je to temer, akoby raňajkoval vatu. Nezaujato počúva rozhovor, zatiaľ čo mu myseľ horúčkovito pracuje. Očami preskúma tváre svojich spoločníkov. Šli by po ňom, keby sa rozhodol utiecť?
Určite. Nezastavilo by ich vôbec nič. Pomyslí si mrzuto.
Prehltne ďalší kúsok pokrmu, zachádzajúc v úvahách ešte ďalej. Zabili by ho?
Možno nie. Ak ma skutočne potrebujú, tak by ma nechali žiť, kým by som nevyslobodil ich pána a potom...
"Mali by sme ísť," zdvihne sa Stone zo stoličky, "náš pán už čakal dosť dlho."
"Jeho sloboda je za dverami," s úsmevom sa zaprisahá krásna čarodejnica.
Na malé mestečko pozvoľna sadá súmrak. Rodiny zapaľujú sviečky, zamykajú dvere, akoby ich snáď kus dreva vsadený v starých železných pántoch mohol ochrániť pred zlom ukrývajúcim sa v tieňoch.
"Ideme." prehovorí Stone po nekonečne dlhej chvíli čakania na tmu, ktorá by im poskytla aspoň nejaké krytie.
Štyri postavy zahalené v tmavých vlnených plášťoch, siahajúcich až po zem, sa vynoria z lesa a zamieria medzi tiché domy. Prejdú bočnými ulicami celého mestečka až k najodľahlejšiemu príbytku, ktorý je trochu bokom od ostatných.
Colin, riadiaci sa prísnymi pokynmi svojich spoločníkov, je až na konci zvláštnej skupiny. Nevie presne, prečo sem prišli, ale začína mať zvláštny pocit, že to vlastne vôbec vedieť nechce.
Keď sa dostanú pred ošarpaný dom, ktorý svojimi kamennými stenami pôsobí takmer nedotknuteľne, Carmen, ktorá zahalením do plášťa vôbec neprišla o svoj šarm, sa na Colina otočí. V očiach jej žiari zvláštna túžba a ešte niečo hlboké a strašné. Niečo ako hlad.
" Sadni si na schody pred terasu a počkaj na nás. Nech budeš počuť čokoľvek, nechoď do vnútra, mohli by sme ti nechcene ublížiť."
"Čo by som mal počuť?" spýta sa mŕtvolným hlasom, tušiac, akú odpoveď dostane.
"Krik." jednoducho povie Stone. Z puzdra na opasku vytiahne dlhý meč, ktorý s úškrnom na tvári poťažká v dlani. Miluje tú ťarchu, tú známu váhu moci niekoho okradnúť o to najcennejšie.
"Čo keď to niekto bude počuť? Niekto príde!" namietne Colin, bledý ako čerstvo napadnutý sneh.
"Ach, zlatíčko, samozrejme, že to budú počuť. Budú sa ticho modliť nad zahasenými sviečkami, aby sme neprišli aj k nim," pozrie naňho pohľadom plným zvláštnej zhovievavosti. Akoby bol malým veľmi veľmi naivným dieťaťom a ona jeho matkou, ktorá vie, že sa časom tiež dozvie o neexistencii Ježiška.
V porovnaní s tým, čo ona zažila a vykonala ním možno vskutku je.
Vzduch sa zavlní, listy zašuštia v tichu noci. Tri osoby sa stratia v útrobách domu a Colin zostane sám len s mačkou ležiacou v jeho taške. Jemne ju chytí za štíhli trup a vyloží ju na prašnú cestičku.
Teraz je vhodná chvíľa zmiznúť.
Ozve sa mu v hlave veta, ktorej sa dnes celý čas obával. Pomaly, trochu neochotne, pozrie do mačacích očí, ktoré hľadia tak vyzývavo, až ho z toho napne.
"Ja nikam nejdem." prehovorí sotva počuteľne.
To nemôžeš myslieť vážne...
"Môžem. A myslím." odhodlane sa vystrie, rozhodnutý čeliť spravodlivému hnevu tvárou.
Ty so mnou musíš ísť!
"Nemusím. Nejdem. Ak... ak ma budeš nútiť, budem kričať. Ich nepremôžeš..."
Radšej ťa uvidím mŕtveho, než by som dovolila, aby si spôsobil smrť toľkých nevinných ľudí!
Colin sa prudko nadýchne. Strnie, naprázdno prehltne.
Ticho, ktoré sa medzi nimi rozprestrie, je tak odlišné od toho pokojného mierneho ticha, ktoré medzi nimi počas ich spoločnej cesty často panovalo, až sa Colinove útroby zovrú zvláštnou bolesťou.
Zvnútra ošarpaného domu sa ozve výkrik. Srdcervúci, bolestivý a v živote človeka, čo ho vydal... posledný.
Pani Pipsy sa nepreniknuteľne zadíva do Colinových vydesených očí. Hlas má tvrdý, nekompromisný.
Colin, oni tam vnútri, len pár krokov od nás, zabíjajú ľudí. Nevinných, vydesených sedliakov, ktorí celý svoj život neurobili nič zlé! Možno len to, že priveľmi dúfali v lepší život.
Poď so mnou!
Prosím...
"Nie.... nie... nemôžem... ja nemôžem." zosunie sa ticho na zem.
Máš šťastie, že máš na svojej strane také obludy.
Znechutene poznamená.
Nemysli si, že to týmto končí, my dvaja sa ešte stretneme. A keď sa tak stane, bude to moja ruka, ktorá ťa pošle na druhú stranu. Ty pre mňa už nie si človek. Si odporný. Je mi zle z toho, aké prehnité máš vnútro.
Colin bez slova hľadí do tmy. Oči uprené na bod, kde ani nie pred sekundou zmizla malá čierna mačka. Pery sa mu zachvejú, oči zvlhnú.
Žilami sa mu rozleje tupá bolesť. Strata ho surovo bodne, necitlivá k jeho úzkosti. Zareže sa mu do hrude, zapustí do nej železné vlákna, ktoré mu omotávajú vnútornosti, a ktoré sa každým nádychom sťahujú.
Z domu sa ozve ďalší výkrik. Tento raz ženský. Prenikavejší.
Bezmocne zloží tvár do dlaní a rozplače sa.

Sedí na studených schodoch, minúty ubiehajú, mesto zostáva mŕtve... Počúva ten krik a plače. Plače ako nikdy v živote.
 


 





Ending ...

20. června 2010 v 19:04 | Broskynka |  One piece - videá

One piece ending 12:







Kam dál